Včera jedna vysokoškolská profesorka na adresu lekárov povedala len jednu vetu: „Nepoznám chudobného lekára.“ Keď sa tak nad tým zamyslím, ani ja. Ale nemali by sme „škatuľkovať“, však?
Nepoznám človeka, ktorý by odmietol keby mu pridali na plate 300 eur. Každý, vrátane nás, učiteľov, by skákal dva metre dvadsať od šťastia. Ibaže pre každého z nás je niečo také len utópiou. Ešte väčšia bola pred pár dňami stvorená pre našich lekárov.
Pravdaže. Mali by byť slušne ohodnotení, robia pre celú spoločnosť veľmi veľa. Ale celá spoločnosť je stále zložená práve z tých ľudí. Z jednotlivcov, ktorí sa našli aj medzi lekármi. Pretože ich nezaujíma to, že každý jeden z tejto republiky, ktorý ešte dobrých pár desaťročí bude o ich plate len snívať tak bude na tom aj vďaka tomu, že lekári si v tomto období vydupali to, na čo tento štát nemá a dlho mať nebude.
A ak mám obdivovať ich jednotu pri boji za vlastné blaho, tak nebudem. Pretože to zaváňalo vydieraním. Vydieraním politikov aj nás, občanov. Pretože darmo sa bude pani premiérka tváriť, že sa to dá zvládnuť aj bez nich. Nedá.
Pretože život priveľa ľudí závisí od toho, či prídu alebo neprídu do práce.
Pretože som videla aj lekárov, ktorí pracovali namiesto svojich kolegov (toho času väčšinou na antidepresívach) až za hranice svojich síl. A nepozeralo sa na to ľahko.
Pretože byť Pánom doktorom s miliónom nadčasových hodín NIE je ľahké.
Bola raz jedna krajina, v ktorej žili lekári a Páni lekári. Tých druhých bolo menej...
PS: Toto nie je útok proti lekárom. Toto je konštatovanie toho, na čo má tento štát a na čo majú lekári.