Pred týždňom som sa stretla s jedným veľmi známym slovenským hudobníkom. Vyrozprával mi ako ho ktorási strana lanárila na svoju kandidátku do Európskeho parlamentu, ako odmietol, lebo robiť komukoľvek reklamu vlastným zvučným menom nie je celkom to, čomu by sa chcel venovať, a ako mu neskôr jeho agent dohodil „zaujímavý kšeft“: „Prišiel som hrať na MDŽ a skoro som odpadol! Vieš čo tam bolo? Štyristo žien! Štyristo!“ Písal sa rok 2014. História sa opakuje. Stále. Dôchodcovia, matky, ĽUDIA si vždy prídu radi zobrať karafiát, koláčik alebo vínko s nálepkou: zadarmo (za Váš hlas, milí naši)...
Róbert Fico (to) cíti. Chytá za chvost svoju kariéru. Dosiahol svoj zenit rovnako ako svojho času Mečiar, Dzurinda, HZDS, SDKÚ... rovnako ako všetci pred ním. Vie o tom. Prišla jeho posledná šanca. (A prvá šanca Slovákov môcť sa v budúcnosti pochváliť tromi najvyššími ústavnými činiteľmi, priateľmi jednej strany. Komunistickej. Hurá, poďme do toho! J)
Áno, Róbert Fico má svoje kvality. Má výborný mnohoročný tréning v komunikácii. Dokáže sa brilantným spôsobom vyhnúť odpovediam na otázky a upokojiť obsahovo prázdnymi vetami kompletne celý národ. Je priateľský a svojmu protikandidátovi nezabúda v každej diskusii naoko láskavo oplieskavať o hlavu, že je neskúsený, amatérsky a úžernícky scientológ bez podpory vlastnej manželky (!!!). Skutočná tragédia. Skutočné argumenty hodné diskusií.
Čo na tom, že skorumpovanosť nemá hraníc?
Čo na tom, že vymožiteľnosť práva prakticky nejestvuje?
Čo na tom, že školstvo a zdravotníctvo devastujú ministri, ktorí zjavne nemajú potuchy, v akom rezorte pracujú?
Čo na tom, že na svoju prezidentskú kampaň boli zneužité takmer všetky štátne orgány platené z našich daní?
Koľko altruistov, ktorí bez rečí podajú svojich pár zvyšných miliónov ľuďom má Ficovláda?
Na sociálnej sieti ma pri vytváraní svojho štvortisícového portfólia priateľov požiadal o priateľstvo i jeden z pätolízačov Róberta Fica. Dnes som sa po pár dňoch prihlásila na svoj účet a viete čo? Kričal. Neviem kto. Či ten pán, alebo jeho pán Róbert... a možno to bol iba strach.