Pár týždňov „dovolenky“ v exotických destináciách? Alebo možno skôr aspoň čiastočné zotavovanie sa z úrazov, ktorým sa celé mesiace dobrovoľne vystavoval? Otĺkanie na ľade, hra so zaťatými zubami (ak ich ešte mal), milión menších a väčších otrasov mozgu, desiatky chirurgických zákrokov. Bolesť. Tá neurčitá (?) veličina, ktorej sa každý z nás bojí. Fyzická aj často aj psychická. Nie týždeň, dva. Nie rok. Celý život. Ten, ktorý dnes skončil práve v čase, keď si ho väčšina z nás v jeho veku najviac užíva. Ktovie. Možno sa aj Paľo tešil na to ako si ho začne. Už nie ako hokejový boh, medializovaná osobnosť, ale ako tak trochu obyčajný manžel, otec a chlap s nevídaným talentom, x-krát zlomeným nosom, drobnými vráskami únavy a úsmevom na tvári.
Veru. Mohli sme mu ruky – nohy bozkávať za jeho výkony. Škoda, že musím napísať, že len mohli. Takému obyčajne neobyčajnému človeku, ktorému nespadlo všetko samé z neba. Práve naopak. Synček mu do neho odišiel len pár rokov pred ním samým.
Veľký človek. Nielen Paľo. Celá jeho rodinka, ktorá zdieľala nie vždy až taký rozprávkový život miliónového hokejistu. Nikdy žiadne sťažovanie sa. Veľká pokora a obetavosť. Jeho i všetkých jeho blízkych. Lebo veľký človek je len ten, ktorý je napriek svojim kvalitám pokorný.
R.I.P (s našou úctou)